reklama

Moje sebavedomie vadí len závistlivcom

Myjavský futbal odchoval už niekoľko generácií futbalistov. Tí sa do lopty naučili kopať na myjavských trávnikoch a niektorí vo svojej kariére pokračovali v iných kluboch. Po čase sa vrátili, aby z domáceho tímu pomohli urobiť jeden z najlepších na Slovensku. Medzi takýchto hráčov nepochybne patrí i Peter Sládek, ktorý v súčasnosti reprezentuje farby prvoligového belgického klubu KV Oostende. Príležitosť na rozhovor s ním sa nesmie odmietnuť, najmä keď je kvôli vám ochotný veľkodušne stíšiť v televízii zápas Ligy majstrov. A viem, že to naozaj nerobí často... Preto som nelenila a popýtala sa ho nielen na futbal, ale i na život v Belgicku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

 

Si futbalista. Na začiatok sa ťa teda opýtam typickú otázku, ako si sa k tomuto športu dostal alebo kto ťa k nemu priviedol?

Už na sídlisku pred činžiakom sme aj s ostatnými deťmi hrávali futbal. Keď som mal asi šesť rokov, chodieval som tiež so staršími chlapcami hrať na ihrisko k našej základnej škole. Tu raz mali tréning nejakí starší futbalisti a ich tréner si ma všimol. Po tréningu išiel so mnou domov a opýtal sa ma, či by som nechcel trénovať a hneď sa porozprával s mojimi rodičmi. Doteraz sa s ním stretávam a ešte ako hráč Myjavy som bol na tréningu povzbudiť jeho malých zverencov. Teda takto nejako som začal. Naši boli radi, chodievali na zápasy a tatino začal robiť aj futbalového vedúceho. Veľmi ho to chytilo a na každý zápas chodil so mnou a staral sa. V piatom ročníku som prestúpil do športovej triedy na našej škole, ktorá ponúkala pre chlapcov futbal a pre dievčatá basketbal.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kedy u teba nastal ten veľký zlom a pochopil si, že futbal je viac ako len záľuba? Že nebudeš len hráčom, ktorý si to v štrnástich rokoch rozmyslí a skončí...

Nepamätám sa, že by takéto niečo nastalo. Ja som už v štvrtej triede dostal poznámku za to, že som učiteľke povedal, že sa nepotrebujem učiť, lebo budem futbalista. Nikdy som nerozmýšľal nad tým, že by som robil niečo iné. Už vtedy bolo množstvo chalanov, ktorí boli herne lepší než ja, ale nemali cieľavedomosť aby vydržali. Ešte ani doteraz som neuvažoval nad tým, čo by som robil, keby som nehral futbal. Robil som to odmalička a bavilo ma to. Futbal nepovažujem ani teraz za prácu. A ten zlomový moment jednoducho nenastal, je to súčasť môjho života a každý to vie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvý veľký moment bol azda ten, že si išiel hrávať do Púchova.

Robil som prijímacie skúšky na priemyslovku v našom meste a všetko vyzeralo tak, že tam aj ostanem. Ja som však nechcel ostať, lebo v takýchto myšlienkach ma dopredu posúvali aj chalani, ktorí išli hrať a študovať strednú školu do iných miest (viď Miroslav Duga alebo Tomáš Mrva, ktorí mali úspechy v Dubnici nad Váhom). Bola to pre mňa motivácia. Šiel som teda v štrnástich rokoch od domova, do Púchova. Nevadilo mi to a stále to nepovažujem za veľký, zlomový moment, lebo som tam aj študoval.

Čo rozhodlo pre Púchov?

Najmä dobré vzťahy s funkcionármi, či už ich mal tatino alebo ja. Hrával som proti nim, darilo sa mi a mali o mňa záujem. Už vtedy tu boli aj iné tímy, napr. Žilina alebo Baník Ostrava, ale nakoniec zvíťazil Púchov. Nebolo to ani tak ďaleko, mal som dobré vlakové spoje a hlavne mi dali dobrú školu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aký tím prišiel po Púchove?

V Púchove som bol dva roky na dennom štúdiu na chemickej priemyslovke. V tom čase už to tam išlo dolu vodou, keď odstúpil najväčší sponzor Matador. Potom sa mi ozvalo Slovácko (Uherské Hradiště), čo je asi 50 km od Myjavy, teda ešte bližšie domov. Bola to jedna z najlepších futbalových mládežníckych akadémií v ČR, a preto som neváhal ani na chvíľku. Slovácko beriem ako ten prvotný dôležitý okamih, mal som už sedemnásť rokov a bol tu väčší futbalový profesionalizmus. Už sa to začalo podobať tomu, že sa zo mňa stáva profesionálny futbalista, pretože do školy som stále chodil na Slovensku, ale mal som vytvorený individuálny plán. V mládežníckych kategóriách som pôsobil asi rok a pol, potom som tu pol roka hrával za mužov a jeden rok som ako hráč Slovácka hosťoval v ostravských Vítkoviciach. To bolo zasa niečo úplne iné, bol som tu ešte s jedným slováckym spoluhráčom, mali sme svoj byt, bol som ďaleko od domova a musel som sa už starať sám o seba. Po skončení hosťovania sme sa so Slováckom nedohodli na predĺžení zmluvy a mal som prestúpiť do Zlatých Moraviec, čo nakoniec tiež padlo. Poslednou voľbou bolo vrátiť sa na Myjavu, ktorá ma chcela už dlhšie. Vtedy to bolo pre mňa dosť málo, mal som 21 rokov a Myjava hrala tretiu ligu. Všetko zlé je ale na niečo dobré, pretože potom sa to celé prekvapivo posunulo dopredu. Mal som aj šťastie a Myjava mi zatiaľ futbalovo dala najviac.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako si prišiel hrávať späť domov, začalo sa aj Myjave dariť.

Prišlo to tak zároveň... Nechcem to tak hovoriť, ale je to pravda (úsmev). Keď som prišiel ja, prišiel aj tréner Hudec a odvtedy sa začalo dariť. Vyhrali sme tretiu ligu a nikto to nečakal, vyhrali sme druhú a to bola veľká senzácia. Do ligy sme išli s očakávaniami, skončili sme štvrtí a dal som desať gólov. Bolo to niečo, čo sme si nevedeli ani len predstaviť. Keď budem mať štyridsať rokov a pozriem sa v pamäti späť, tak to bude stále niečo úžasné.

Ktorý futbalový tím na Slovensku ťa ešte herne láka?

Myjava je jeden z najserióznejších klubov na Slovensku, čo sa týka fanúšikov, vedenia i správania sa k hráčom. Myjava je moja srdcovka a nechcem hovoriť, že by som nešiel do iného klubu. Už som bol na pol ceste do Slovana a asi by to aj teraz podľa môjho výberu bol Slovan. V súčasnosti sa však nad tým nejako nezamýšľam, lebo som v Belgicku.

Ostaňme už teda pri Belgicku. Čí to bol nápad, kto to inicioval a ako sa to „upieklo“?

Na Myjave som bol už tri a pol roka a začalo to byť vidieť aj na ihrisku. Myjava je moje rodné mesto a potreboval som hlavne zmenu. Videlo to veľa ľudí, hráči ma poznali a nebol som tak produktívny v zápasoch. S agentúrou, ktorá ma zastupuje, sme sa dohodli, že by bolo dobré skúsiť niečo nové. Nevyšlo to však na prvý raz, keď bol práve posledný prestupový deň. Odleteli sme aj so zástupcom do Belgicka podpísať zmluvu, ale musel som kvôli oficiálnym postupom stáť až dva mesiace. Stal som sa hráčom Oostende a začala sa pre mňa nová životná etapa.

Zoberme Belgicko najskôr po futbalovej stránke. Čo sa týka spoluhráčov a trénera - ako si rozumiete a akým jazykom sa dorozumievate?

Keď som sem prišiel, bol som prekvapený z toho, ako sa mi všetci snažili pomáhať a stále mi pomáhajú, aj keď si myslím, že už som tu doma. Prvé dni neboli ľahké, prišiel som ako chalan z malého mesta do Belgicka a nejaký týždeň, dva som sa len obzeral okolo seba. Nemal som ešte byt ani auto a bolo to veľmi hektické a nové. Všetci rýchlo pochopili, že ja som tiež priateľská povaha a v kabíne sme si všetci rovní. Je tu zmes národností a tréner je domáci, veľmi vážený a pôsobí tu už asi tri roky. V kabíne sa rozpráva tromi jazykmi, pretože v Belgicku sú úradné jazyky holandština a francúzština, no nie každý ich ovláda. Preto tréner okrem týchto dvoch jazykov rozpráva ešte aj po anglicky. Chlapci sa však väčšinou bavia po francúzsky, lebo je tu veľa Francúzov. Ja už tiež mám nejaké základy francúzštiny, keďže som tu nejaký ten mesiac. Ale normálne sa najviac dohovorím po anglicky, lebo Belgičania túto reč ovládajú a sú na tom úplne niekde inde ako Slováci. Je to pre nich základ, aj napr. kvôli turistom. Do francúzštiny sa veľmi nepúšťam, lebo neviem, či tu ostanem aj po lete. V tomto jazyku viem hlavne nadávky a futbalové pojmy.

Aká je pravdepodobnosť, že v lete pôjdeš preč?

Celkovo to nezáleží odo mňa, ale od toho, ako sa dohodnú kluby. Možno ostanem, možno sa vrátim na Myjavu a možno pôjdem zas o kus ďalej. Možno ostanem v Belgicku, ale v inom tíme. Ešte je čas nad tým premýšľať a ja nad tým veľmi neuvažujem.

Keď si prišiel do Belgicka, aký bol tvoj prvotný dojem? Čo si si pomyslel o krajine?

Bol som prekvapený najmä z ľudí. Na prvý pohľad sú chladní, málo sa smejú a to mi nepríde veľmi dobré. Na druhej strane, táto spoločnosť je na tom úplne opačne ako tá naša. Všetci sú pekne upravení, dobre oblečení, slušní a elegantní. Zo začiatku to môže ľuďom vadiť, lebo je tu všetko uhladené a ja som bol zvyknutý na niečo celkom iné. Avšak, klobúk dolu pred tým, ako si vedia všetko zorganizovať – sociálny systém je veľmi dobre zariadený a o každého je tu postarané. Na inej úrovni ako u nás je v Belgicku i čistota krajiny a nie sú tu ani žiadne výškové budovy. Všade je veľa zelene a je to veľmi pekné.

Ako u nich funguje školstvo? Sú v tvojom okolí nejaké školy?

Mesto sa nachádza pri mori, čiže je tu veľa dôchodcov, ktorí tu trávia jeseň svojho života. Preto v mojom okolí ani veľa škôl nie je. Chlapci mi však hovorili, že v Belgicku je skoro pre každého človeka vzdelanie veľmi dôležité. Všetci hovoria minimálne dvomi jazykmi a vedia, že ak sa budú učiť, bude o nich neskôr postarané. Som tu len pár mesiacov, ale zatiaľ som nevidel chudobných ľudí, alebo nižšiu vrstvu. Každý má pekné auto a každý je pekne oblečený. Neviem síce ako je to v iných zamestnaniach, ale Futbalová federácia každému futbalistovi odkladá určité percento z mesačného zárobku do fondu, ktorý mu vyplatia až vtedy, keď skončí s futbalom – aby sa vedel zaradiť do spoločnosti. Z tohto fondu počas futbalovej kariéry futbalista nemôže vyberať a ak by aj chcel, tak dostane vysoký úrok. V Belgicku sa nikto na nič nesťažuje, všetci sú spokojní s tým, čo majú. V tom je ten najväčší rozdiel so Slovenskom. Všetko tu pre nich beží tak, ako má...

Vyzeráš byť veľmi spokojný so svojím terajším pôsobiskom. Musí však byť aj niečo, čo by si rád zmenil...

Veľa tu prší... A ako som hovoril predtým, ľudia sú chladní a na môj vkus až príliš zdržanliví. Asi by som tu nedokázal žiť celý život, lebo je to tu pre mňa také šedé. Nie som nejaký prílišný „domased“, ale jednoducho doma je doma. Možno keby som žil v inom meste, tak by som tvrdil niečo iné. Oostende je však veľmi tiché miesto. Niekedy to tu na mňa pôsobí traumatizujúco, ale je to aj tým, že som tu sám. Ak to mám zhrnúť, tak všetci sa tu len veľa prechádzajú so svojimi psíkmi a nikto sa nesmeje (úsmev). Vyslovené negatívum však nemám.

A čo spoločenské a kultúrne vyžitie? Podnikáte niečo so spoluhráčmi? Sú tam pekné dievčatá?

Keď bolo voľno, boli sme s chlapcami v nejakých baroch. V podstate je to rovnaké ako na Slovensku, akurát nudnejšie. My veľmi do nočných klubov aj tak chodiť nemôžeme. Miestni veľmi radi trávia čas v reštauráciách a najmä na terasách. Najväčší fenomén je ten, keď je nula stupňov Celzia a ľudia sedia vonku pri stolíkoch. Oni sa tak jednoducho bavia... Nikam sa neponáhľajú. Napríklad banka má obednú prestávku aj tri hodiny. V Belgicku nie sú pekné dievčatá a to je fakt (úsmev). Z väčších miest som si obľúbil Antverpy a aj Brusel sa mi celkom páčil. Všade sa dá rýchlo dostať, do Amsterdamu, do Paríža, do Londýna...

Spomínal si samotu. Je pre teba ťažké byť sám, v cudzej krajine? Ako to vníma rodina a tvoji blízki?

Rodičia tu už za mnou boli. Rovnako aj sestra, ktorá žije v Londýne. Tatino tu bol dokonca už dva razy, aj so starým otcom, ktorý má 78 rokov. Splnil sa mu tým veľký sen a ja som bol veľmi rád, že v takom veku bol schopný letieť a že ma prišiel podporiť. Boli tu i traja chlapci z myjavského fanklubu, aj niektorí moji dobrí kamaráti. Samota mi neprekáža, pretože už predtým som bol päť rokov mimo domov a po tri a pol roku na Myjave som zasa potreboval byť inde. Domov sa vždy môžem vrátiť a celé je to o tom, že robím čo ma baví a ešte som za to aj platený. Existujú oveľa horšie veci ako to, že som niekde sám. Nemôžem sa porovnávať s inými zamestnaniami, napr. s vojakmi na misiách. Môžeme každý deň skajpovať a telefonovať. Pokiaľ sme všetci zdraví, netreba sa sťažovať. Doma som bol zatiaľ len raz, na Vianoce. Teraz možno urobím nejaké dvojdňové prekvapenie a po sezóne prídem na dlhšie.

Vráťme sa ešte k spomínaným myjavským fanúšikom. Myjavský fanklub je hodnotený ako jeden z najlepších na Slovensku...

Na začiatku som bol prekvapený, že myjavskí fanúšikovia sa vypracovali v celkom početnú skupinu. Fanúšik sa spozná najmä vtedy, keď sa futbalu nedarí. A keď sa nedarilo nám, nikdy som od nich nepočul žiadne urážky, nadávky a osočovanie, čo je v iných kluboch úplne normálne. Nedokážem ani vysvetliť, čím to je. Nikdy sme nemali medzi sebou žiadne problémy. Všetci sa poznáme, pristavujeme sa na ulici. Na slovenské pomery je to niečo nezvyčajné. Predseda myjavských fanúšikov Marek Herák je človek, ktorý pre futbal robí úplne všetko. Je to skromný chlapec so svojím názorom a klobúk dolu pred tým, čo všetko musí zvládať. A som veľmi rád, že ma tu chalani navštívili.

Na tvoju osobu sa stretávam s dvomi odlišnými názormi. Jedna polovica ťa bezhranične obdivuje a považuje ťa za výborného človeka. Na ďalších pôsobíš arogantne, sebavedome a povýšenecky. Skús sa k tomu nejako vyjadriť...

Ten, kto ma pozná vie, že ja namyslene len pôsobím. Je to môj obranný mechanizmus. Človek by mal byť sebavedomý a ja to možno niekedy dávam až príliš najavo. Názor o mojej arogancii beriem a nikomu ho nevyvraciam. Ja sa do nikoho nestarám (to mi potom dosť ľudí aj vyčíta), a preto nepotrebujem, aby sa niekto staral do mňa. Ľuďom tento názor neberiem, ale jednoducho ma vôbec nepoznajú. Inak by to nehovorili. Ak odo mňa niekto potrebuje pomoc, málokedy poviem nie. A ak niekto o mne takto hovorí, vidím v tom možno aj závisť.

Ľudia závidia a vedia byť k sebe zlí. Možno aj preto tvrdíš, že zvieratá sú lepšie ako ľudia. Preto im venuješ aj veľkú pozornosť a snažíš sa pomáhať.

Všeobecne mám rád zvieratá, hlavne psov. Myslím si, že by sa im malo pomáhať, lebo sú bezbranné a nikomu neubližujú. To, aké sú zvieratá pri rôznych situáciách, majú na svedomí len ľudia. Nerád počujem správy o tom, že zvieratá sú týrané akýmkoľvek spôsobom (napr. aj cirkusy). Je to pre mňa nepochopiteľné a zároveň je samozrejmé, že by sme im mali pomáhať. Keď mám možnosť, tak pomôžem. Preto o tom nechcem ani veľmi hovoriť, lebo by to mal robiť každý z nás ako normálnu vec, nie ako niečo výnimočné.

Rovnaká otázka, ktorú pokladám každému na záver. Čo treba urobiť pre splnenie svojho sna?

Niečo som chcel, ale nikdy som netlačil. Nerozmýšľal som nad tým. Pre mňa to bola samozrejmosť. Futbal ma bavil a preto som chcel niečo dosiahnuť. Tisíckrát môžeš spadnúť, ale musíš vstať, aby si mohol ísť ďalej. Dôležité je neostať na zemi a nepovedať si, že kašlem na to. Prečo aj? Nebrať veci ako povinnosť. Robiť to s láskou, aj keď niekedy je ťažké a únavné ísť trénovať. Bez futbalu by som bol polovičný.

Fotografiu do rubriky Šport poskytol Vladimír Pyxel Domen. Ďakujem!

Silvia Škanderová

Silvia Škanderová

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu