Jediným limitom si ty sám

Autor: Silvia Škanderová | 15.3.2014 o 11:04 | (upravené 13.8.2014 o 20:09) Karma článku: 4,61 | Prečítané:  880x

Robiť rozhovor so šťastným človekom je naozaj veľkým prínosom. Takáto skúsenosť vás naučí tomu, aby ste si vážili všetko, čo máte. A aby ste boli ochotní ísť v ústrety všetkému, čo je pre vás dôležité a čo vás bude napĺňať. Z Kristíny šťastie priam srší a jej tvár sa málokedy mračí. Pred pár rokmi sa rozhodla odísť na misiu do ďalekého Kazachstanu, aby mohla pomôcť tým, ktorí pomoc skutočne potrebujú. Tento zážitok v nej nechal hlbokú stopu a aj vďaka nemu si uvedomila, že ľudia vedia zvládnuť všetko, po čom túžia. Rozpráva tromi jazykmi, spieva v kapele a v zásobe má množstvo ďalších snov, o ktorých vie, že raz ich dosiahne.

S milovaným vlkodavom

S milovaným vlkodavom

Čo je misia?

Misia je dobrovoľná činnosť, za ktorú nedostaneš žiadne peniaze a je vykonávaná v konkrétnom projekte, na ktorom pracuješ, v cudzej krajine. Existujú misie rôzneho typu, napr. vojenská misia – tá však nie je dobrovoľná. Môžeš založiť nejaký projekt, alebo sa do projektu môžeš pripojiť. Známe projekty sú v Afrike, najmä v Keni, kde sa organizuje pomoc ženám, ktoré chcú byť podnikateľkami. Pomáhajú im rozbehnúť vlastný biznis, vybaviť si formuláre, učia ich...

Kto financuje takéto nákladné projekty? Kto financoval vašu misiu?

Môže to byť väčšia organizácia, napr. na Slovensku je to Vysoká škola Svätej Alžbety, ktorá tieto projekty zastrešuje. Veľa projektov má v Južnej Amerike, v Afrike i v Ázii. Ďalej je to UNICEF, ktorý však už nie je taký populárny, pretože má veľa pobočiek a zamestnancov a veľmi veľa financií ide na udržiavanie a platy a len zlomok sa dostane deťom. UNICEF je obrovská, prepracovaná štruktúra, a tým pádom potrebuje veľkú finančnú starostlivosť. Financovať misiu môže cirkev, aj niekto, kto sa úplne dobrovoľne snaží pomôcť a má na to prostriedky. Napr. misiu, na ktorej som pracovala ja, založil jeden Talian, ale neviem presne, z akého dôvodu to urobil. Keď sa rozpadol Sovietsky Zväz, boli tu krajiny – ako Kazachstan - kde nebolo vôbec nič, iba holé stepi. Mohlo sa tu robiť zrazu všetko, ale nebolo s čím. Ľudia žili v jurtách a nemali kúpeľne, mohli si kúpiť televízory, ale nemali čo do úst atď. V tomto období veľmi rýchlo klesali ceny veľkých pozemkov a dali sa kúpiť takpovediac za pár dolárov. Niekoľko pozemkov skúpil i tento Talian a postavil na nich očagy, čo sú detské domovy. Detský domov však môže mať v Kazachstane štatút zariadenia, kde žijú deti, ktorým už zomreli rodičia a nemajú príbuzných. Očagy sú pre deti, ktoré majú príbuzných, ale tí sa o ne nevedia dostatočne postarať alebo žijú od nich veľmi ďaleko. Našu misiu nefinancoval štát, dokonca ju nepodporoval a bol veľmi proti týmto domom. Finančné prostriedky boli od dobrovoľníkov, zapojilo sa veľa talianskych a amerických biskupov, ľudia z diecéz. Ďalej sú to miesta, ako napr. v Kazachstane menší vodný park, kde mali tieto deti vstup zdarma, čo bola obrovská výhoda. Jednoducho sa pridávali ľudia, ktorí sa o týchto domovoch dozvedeli a chceli pomôcť akýmkoľvek spôsobom.

Ak sa vrátime do dávnych dôb, misie okrem pomoci druhým, prevracali ľudí na vieru. V súčasnosti si mnohí myslia, že misia je spojená len s cirkvou, ale nie je to zrejme tak...

Veľa misií financuje cirkev, ale ide o to, že deti u nás vôbec neboli nútené chodiť do kostola. Keď sa o dieťa celý čas stará kňaz, ktorý je tam preň ako otec alebo vzor, tak to má veľký vplyv na vývoj a výchovu. Ľudia sa tu príkladom snažia demonštrovať kresťanstvo. Sú tu vedúci predstavitelia cirkvi a majú právo zasahovať do činnosti. Avšak, nikto nikoho do ničoho nenúti a všetko je dobrovoľné. Je pravda, že v minulosti to bolo skôr o viere a náboženstve, teraz je ale prvoradá pomoc druhým.

Kedy sa u teba vyformovala myšlienka, že by si chcela ísť pomáhať na misiu?

Som veriaca, ale na strednej škole som to prežívala ešte silnejšie. Rodičia mi v tom čase nedovolili ísť na istú kresťanskú akciu, tak som šla aspoň na omšu. Práve tam bol niekto, kto rozprával o misiách v Kazachstane a mňa sa to veľmi dotklo. Pomyslela som si, že by som to veľmi chcela robiť a že by ma to napĺňalo. Nechcela som však ísť do Kazachstanu. Začala som pátrať a vybavila som si cestu do Indie. Nič sa nekonalo, pretože to bola nákladná cesta, bolo potrebné si zakúpiť letenku a rodičia ma nechceli pustiť. Neskôr, už na vysokej škole, som sa o misiách dozvedela ešte viac, prostredníctvom kamaráta, a nakoniec som predsa len skončila v Kazachstane (úsmev).

Keď si prvý raz vkročila na pôdu Kazachstanu, aké boli tvoje bezprostredné dojmy?

Prvý moment bol, keď sme krúžili nad letiskom a ja som sa pozerala dolu. Oni si neradi priznávajú, že sú krajinou „tretieho sveta“. Sú to ľudia, ktorí majú mobilné telefóny alebo televízory, ale v zásade žijú vo veľkej biede. Keď som to videla a porovnala so Slovenskom, tak je to naozaj veľký rozdiel. V hlavnom meste bolo veľa rozbúraných domčekov a človek si hneď uvedomí, že je to krajina, ktorá potrebuje pomoc.

Aké boli tvoje povinnosti ako dobrovoľníčky na misii v zariadeniach pre deti?

Povedala by som, že náplňou dobrovoľníkov a všetkých ľudí, ktorí to tam spravujú, je robiť deťom rodičov. Toto bola moja úloha. V jednom dvore je päť domov a ešte jeden dom pre tínedžerov a mladých ľudí, aby mohli navštevovať stredné a vysoké školy a mali kde bývať. Každý z domov má dvoch vedúcich, väčšinou dve ženy. Ony to vedú a nad nimi je ešte kňaz, ktorý robí „manažéra“ pre celý dom. Starajú sa o ekonomickú stránku, pretože každý dom raz za mesiac dostáva svoje financie, s ktorými musí hospodáriť. Taktiež sa hrajú s deťmi a dozerajú na ne. Ja, ako dobrovoľníčka, som robila niečo obdobné. Ženy v lete odchádzali na mesiac domov na Slovensko a ja som ich zastupovala. V tom čase sme v dome mali dve mamičky a jedna z nich varila a pripravovala jedlo. Ja som upratovala celý dom, prala som (niekedy aj tri, štyri práčky denne) a hrávala som sa s deťmi. Cez leto dostanú deti v škole úlohu, napr. naučiť sa doma malú násobilku, tak sme sa spolu učili. Je potrebné si uvedomiť, že takéto deti nemajú veľké dispozície z minulosti k tomu, aby sa ľahko učili. Niekedy bolo učenie veľmi náročné. Chodievali sme sa spolu kúpať, na výlety, kreslili sme si spolu, dávala som na ne pozor... jednoducho všetko, čo robí mama. Dať deti spať, ostrihať im nechty atď.

Aký je priemerný vek detí v domoch?

Vekovo je to neobmedzené. Niekedy prídu mamičky aj s deťmi, mamičky po pár dňoch utečú a zostanú tam batoľatá. Najmladšie dieťa sme mali polročné a najstaršie dvadsaťročné. Ak dieťa dosiahne osemnásť rokov a nechce pokračovať v štúdiu, malo by si nájsť prácu a bývanie. V tomto sa im očag snaží pomôcť. Ak sa im niečo nepodarí, môžu sa vrátiť, dostanú nejaké peniaze i rady. Nevyženú ich hneď po dosiahnutí plnoletosti. Ak dieťa chce pokračovať v štúdiu, môže ostať bývať v dome. Všetko je samozrejme na báze obojstrannej pomoci, starší chovanci už zvládajú rôzne pomocné činnosti a zapájajú sa do starostlivosti o dom.

Bolo pre teba ťažké získať si rešpekt pred deťmi?

Vôbec nebolo. Oni milujú všetkých nových ľudí. Vedia sa veľmi rýchlo naviazať na človeka, a zároveň sa tohto naviazania vedia i rýchlo zbaviť. Keď som tam prišla, po rusky som vedela len čítať a poznala som len pár slov. Aj to bolo celkom dosť, pretože väčšina dobrovoľníkov nepoznala ani azbuku. Decká ma začali hneď objímať a bola som pre nich „novinkou“. Neskôr už to bolo horšie, lebo už som nebola pre nich taká vzácna. Niekedy som bola celkom zúfalá, lebo už toho bolo naozaj dosť. Dve mamičky, ktoré tam s nami žili a starali sa o svoje deti, nemali predo mnou žiadny rešpekt. V dome bola miestnosť, kde boli uskladnené vrecia s oblečením a s hračkami, ktoré sa rozdávali len výnimočne. Nebolo dovolené, aby si niekto len tak svojvoľne bral tieto veci. Mamičky však, keď videli, že ja ešte neviem, ako to tam chodí, začali brať najlepšie oblečenie a hračky len pre svoje deti. Ostatné deti mali pár tričiek, nejaké sandále a nič viac a ony mali všetkého nadostač. Bolo to veľmi nespravodlivé. Ako zastupujúca dobrovoľníčka som teda zo začiatku mala nulovú autoritu. Po čase som si však už vedela povedať svoj názor a vedela som si ho i obhájiť. A aj to bol niekedy problém.

Miesto pre deti v núdzi určite ponúka rôzne dojímavé príbehy. Stretla si sa s nejakým smutným osudom, ktorý prevyšoval klasické prípady?

Najsrdcervúcejší príbeh, ktorý poznám, mal hlavnú hrdinku, dievčatko menom Azoda. Bola v dome s ďalšími štyrmi súrodencami. Ich matka pracovala niekde v Uzbekistane, kde otehotnela a domov sa vrátila s Azodou v náručí. Potom sa vydala za muža, s ktorým mala dvojčatá a ďalšieho chlapčeka. Jedného dňa ju zrazilo auto a zomrela. O deti sa nemal kto starať, lebo otec bol pijan a matkina sestra sa aj so svojou dcérou živili najstarším povolaním. Chvíľu u nej deti ostali bývať, no toto svoje remeslo vykonávali obe v rovnakej izbe, kde bývali i malí. Neskôr ich nútila žobrať, a práve vďaka tomu sa dostali do očagov. Keď prišli k nám, jeden z chlapcov, päťročný, bol silno podvyživený. Predtým jedol len nízkotučné jogurty alebo cukrovú vodu a keď bol veľmi hladný, jedol popol z cigariet... Azoda sa už ako malé dievčatko musela postarať o svojich súrodencov, vedela prebaliť dvojčatá atď. So svojím bratom Romanom však boli svedkami „nerestí“ v dome svojej tety a kvôli tomu sa stali predčasne sexuálne vyspelí. Jedného dňa ich našli v nejakej kôlničke, ako ukazujú svoje intímne partie ďalším deťom. V čase, keď som tam bola ja, mala Azoda deväť a Roman osem rokov. Raz nám pred dverami niekto nechal dvojročného chlapčeka s dvomi taškami. Nikto nevedel, odkiaľ je a bolo ťažké rozhodnúť, čo s ním bude. Nakoniec sa dostal do štátneho domova, keďže nemal vôbec žiadneho príbuzného a bolo rozbehnuté pátranie. Polícia zistila, že je to chlapec, po ktorom už dlhšie pátra a boli veľmi radi, že je živý a zdravý. Jeho malý brat také šťastie nemal, toho našli mŕtveho. Počas obdobia, ktoré strávil u nás, sa z ustráchaného dieťaťa stalo krásne slniečko, ktoré vôbec nerozprávalo, iba sa stále smialo. Na tohto miláčika som si najviac zvykla a bolo strašné sledovať, z akých pomerov prišiel, ako ho stále niekam odvádzajú a privádzajú. A on to znášal veľmi statočne. Hocikomu tu zavraždili buď rodičov, alebo súrodencov. Tých príbehov je milión.

Na Kazachstan a jeho tajomstvá by sme museli minúť oveľa viac času, preto teraz prejdime do tvojej obľúbenej krajiny, v ktorej si strávila jeden semester v rámci výmenného študijného pobytu Erazmus. Prečo si si vybrala práve Španielsko?

V devätnástich som sa rozhodla začať učiť španielčinu. Keď som sa dozvedela, že máme na magisterskom štúdiu možnosť ísť do Španielska, okamžite som sa prihlásila. Študujem žurnalistiku v Bratislave a naša ponuka zahraničných pobytov je dosť oklieštená. Preto ma to veľmi prekvapilo a potešilo. Chcela som tam ísť najmä preto, aby som sa zlepšila v jazyku.

Aký je najväčší rozdiel medzi štúdiom na Slovensku a štúdiom v Španielsku?

Existuje tu bloková výučba, kedy sa denne až štyri hodiny učíte jeden predmet – teoretickú aj praktickú časť. Máš síce viac kreditov, no je to oveľa ťažšie a náročnejšie na čas. Profesori sú tam veľmi dobrí odborníci na každý predmet. U nás, aj keď máme odborníkov, bojujeme s tým, že ak vypadne nejaký vyučujúci, automaticky jeho predmet pridelia niekomu, kto s tým nemá nič spoločné, a potom to tak aj vyzerá... Niektoré naše predmety, ako napr. Teória komunikácie, sú v Španielsku brané ako veľmi dôležité, cez ktoré je ťažké prejsť. Doma by som sa na skúšku učila jeden deň, tam som sa učila desať dní vopred a nakoniec som ešte robila aj tridsať stranovú seminárnu prácu v španielčine. Na každom poschodí v škole je miestnosť, ako keby vrátnica, kde ťa zamestnanec informuje o tom, kde je ktorý vyučujúci alebo učebňa a ochotne ťa zorientuje, pretože je to obrovská budova. Mnoho ľudí si povie, že ideš do Španielska, to je „lážo plážo“. Moji spolužiaci však boli absolútni nesympaťáci. Nikto v triede neprišiel a neprihovoril sa mi. Na jednom predmete mi dokonca nechceli dať ani svoje poznámky. Mala som tu aj svojich kamarátov, s tými som sa skamarátila práve počas výmeny poznámok alebo informácií. Každopádne to bol vynikajúci zážitok a som veľmi spokojná.

Máš svoju vlastnú kapelu. Čo ťa priviedlo k spevu, aký žáner hráte a kde vystupujete?

Spievam už odmalička, ale do tejto skupiny som sa dostala minulú jeseň. Z konzervatória som sa poznala s basgitaristom a videla som, že na Facebooku hľadajú niekoho do skupiny. Prihlásila som sa a začali sme skúšať. Je to world music – slovenské ľudové balady s rockovým aranžmánom – niečo ako Čechomor. Koncertov zatiaľ nemáme až tak veľa, lebo pre každého z nás je to akoby bočná vec. Sme päťčlenná skupina a je pre nás problém zorganizovať sa tak, aby koncert alebo skúška vyhovovali všetkým v rovnakom čase. Niekedy ma to aj mrzí, lebo už sme dostali ponuky aj od mesta Bratislava, ale museli sme odmietať. Ja som s nimi odohrala zatiaľ menej koncertov, ale dúfam, že sa rozbehneme, pretože máme urobené krásne aranžmány a je to hudba s veľkým potenciálom. Je to niečo slovenské, cítiť tu slovenskú clivosť a rozširujeme kultúru nášho národa. Voláme sa Arccus.

Čo pre teba znamená splnenie sna? Prišlo ti všetko pod ruku, alebo sa musíš veľmi snažiť, aby si dosiahla to, čo chceš?

Môj priateľ sa mi smeje, že veľa plánujem. Som veľký rojko a rada snívam o veciach, ktoré nemám. Nie sú to však veci, o ktorých viem, že ich nemôžem dosiahnuť. Na konzervatóriu ma učila herečka Táňa Radeva. A jej manžel, ktorý je Bulhar, hovorí, že Slováci sú talentovanejší než Česi, ale Česi sú oveľa húževnatejší a vedia sa predať. My sa necháme zadupať okolnosťami, zlým prostredím a zabúdame snívať. Ak niekto niečo chce, musí snívať. Ale snívať iba o tom, čo sa naozaj dá dosiahnuť. Ak má niekto skvelý hlas a myslí si, že by mohol byť aj svetová hviezda, tak sa to dá dosiahnuť. Ja takú ambíciu nemám, tak na čo by som o tom snívala? Musíš vedieť, že nemáš žiadne limity. Jediným limitom si ty sám. Presviedčam sa o tom každý deň. Mám skvelú prácu (hudobná redaktorka), našla som si najlepšieho priateľa, ktorého ľúbim najviac na svete, mám vlkodava, ktorého som vždy chcela, cestujem, naučila som sa tri jazyky, ktoré som chcela (ruština, angličtina, španielčina), mám kapelu... Ja som naozaj šťastný človek a niekedy sa čudujem sama sebe, keď ma niečo dokáže nahnevať alebo rozladiť. Je toho toľko, čo by som chcela ešte dokázať a viem, že to dokážem, len na to nie je teraz správny čas.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?