reklama

Hráči sa kvôli nám hodia do gala

David je na prvý pohľad obyčajný Bratislavčan, ktorý pracuje a žije si svoj život. Na druhý pohľad málovravný človek, ktorý mi pri rozhovore odpovedal dvomi vetami. Dostať z neho niečo je náročné, ale ak sa už rozhovorí, povie iba to, čo vás naozaj zaujme. Na tretí, pozornejší pohľad zistíte, že nemá problém postaviť do pozoru celý americký hokejový tím a že pracovný výlet na Krym bol pre neho výzvou. Nečudujem sa. Veď pred pár rokmi sa tak veľmi chcel stretnúť s Larry Kingom, že si zistil jeho návštevnú trasu po Bratislave a kvôli fotografii s ním ho nakoniec aj vystopoval.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
S Janom Hejdom
S Janom Hejdom 

S Janom Hejdom

 Ako sa v tvojej hlave zrodil nápad s hokejovou stránkou Eurolanche a čo samotná stránka ponúka?

Keď som mal desať rokov, začal som náhodne fandiť Coloradu. V sedemnástich som si povedal, že založím stránku pre európskych fanúšikov, kde si môžu vymieňať informácie a pozerať zápasy naživo. Vtedy to bolo dosť obmedzené, zápasy sa pozerali ťažko. Najskôr to bola amatérska stránka, ale neskôr sa o ňu ľudia začali zaujímať, preto sme sa niekoľkí naraz vyzbierali a vznikol profesionálnejší web.

Odkiaľ sa ľudia dozvedeli o stránke? Boli to náhodní návštevníci alebo na ňu „klikli“ cielene?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nechával som odkazy na stránku na rôznych hokejových fórach. Teraz je nás 350.

Sú medzi fanúšikmi iba Európania? Kto je správcom a koľko máte dopisovateľov?

Sú tam ľudia z celého sveta. Ja som zakladateľ a predseda. Ďalej máme zhruba 8-10 ľudí, ktorí sa starajú o chod webu. Sú to prevažne Slováci a Česi, ale aj Rakúšan a Američan a nepravidelne i fanúšikovia z rôznych európskych krajín.

Čo Eurolanche obsahuje?

Keď to porovnáme s ostatnými stránkami píšucimi o jednom tíme, máme najviac článkov. Denne sú to tri články v češtine alebo v slovenčine, dvakrát do týždňa v nemčine a viackrát aj samozrejme v angličtine. Píšu ich spomínaní aktívni členovia - redaktori, ktorí to robia dobrovoľne a bez honoráru. Okrem článkov máme viaceré aktivity. Pravidelne organizujeme raz za rok stretnutie našich členov, snažíme sa stretávať v lete aj s nejakými európskymi hráčmi Colorada, ktorí sú momentálne doma, organizujeme súťaže o podpisy a suveníry, ktoré sme kúpili priamo v USA, ale aj do Ameriky priamo lietame. Keď už sa náš prvý web rozbehol, začal som uvažovať o výlete priamo do Colorada. Reálne kontúry to nabralo, keď sme sa v lete 2008 v Banskej Bystrici stretli so slovenským brankárom Petrom Budajom, ktorý tam vtedy chytal. Povedal, že nám zoženie lístky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako prišlo k tomuto stretnutiu? Mali ste to dohodnuté, alebo ste ho vyhľadali?

Ja som sa s Petrom Budajom stretol ešte skôr, ako som založil fanklub. Zavolal som jeho mame domov, že chcem rozhovor pre jednu stránku a bolo to...

Porozprávaj, ako vyzerajú vaše výlety do Ameriky.

V zime 2008 sme šli prvýkrát. Letenky a ubytovanie si hradíme sami, na zápasy máme lístky zadarmo. Najskôr sme chodievali raz do roka, niekedy sa ale podarí ísť aj dva razy. Napríklad minulý rok sme boli v marci aj v decembri. Závisí to od toho, koľko sa nás nazbiera a ako to finančne zvládneme.

Keď ste v Colorade, čo všetko stihnete absolvovať?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ideme na zápasy a po nich máme vždy vybavené stretnutia s hráčmi. Tam zbierame podpisy, rozprávame sa s nimi. Hráči nás už poznajú, cenia si nás. Na stretnutia prídu vždy v oblekoch a ochotne s nami komunikujú a fotia sa. Momentálne tam nie je žiadny Slovák, iba jeden Čech – obranca Jan Hejda. On je povahovo najlepší, spolupracuje s nami a aj prednedávnom som s ním robil rozhovor. Hráči sú už zvyknutí, že im kedykoľvek zavolám a chcem s nimi rozhovor na stránku. Medzi ďalší program patria rôzne výlety po okolí, ale aj do iných štátov, zábava v meste, návšteva ďalších športových podujatí, či hokejových tréningov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako vyzerá hokejový tréning?

V deň, keď sa nehrá, je tréning otvorený aj pre verejnosť v hokejovom centre. Vtedy tréning len sledujeme, ale je tu i možnosť stretnúť sa po ňom s hráčmi na parkovisku. V deň zápasu býva tréning v hlavnej hale, kde verejnosť nesmie chodiť, ale my tam máme voľný prístup.

Čo ti z týchto výletov najviac ostalo v pamäti?

Bolo to v marci minulého roku, kedy sme hneď po zápase v Denveri odišli do Minessoty. Zápas skončil o 23:00, potom sme hneď sadli do auta a čakala nás štrnásťhodinová cesta na ďalší zápas. Hráči tam medzitým prišli lietadlom. Bolo to zatiaľ prvý a posledný raz, čo sme šli na zápas do iného štátu. Prespali sme tu jednu noc, pozreli si zápas a po zápase sme sa vydali naspäť.

Predtým, než sme do Colorada prišli prvý raz, skontaktoval som sa s pracovníkmi klubu, a potom už na mieste som si s nimi sadol a prezentoval som im čo robíme a čo je našim cieľom. Odvtedy sme s tímom v kontakte. Je to dobrý pocit, keď si vás pamätajú a pomáhajú vám.

Máš pozitívne odozvy od hokejových fanúšikov?

Ozývajú sa nám fanúšikovia i zakladatelia iných webov, ktorí by chceli byť takí ako my. Chcú poradiť, čo by mali robiť atď. Tiež nás citujú zahraničné weby. Napríklad v minulej sezóne hráči NHL štrajkovali, nehralo sa a chalani sa rozpŕchli po európskych kluboch. My sme rôzne novinky vedeli oveľa skôr a Američania od nás vyzvedali a preberali naše správy. A teraz je to tiež tak.

Zaujímajú sa o tvoju stránku i slovenské médiá?

Prednedávnom ma kontaktovala súkromná športová televízia Digi Sport. Zaujímali sa o fungovanie a naše začiatky. Robili so mnou rozhovor v živom vysielaní. Viackrát sa naše články priamo o fanklube či o Colorade objavili v časopise Pro Hockey, ktorý vychádza v štyroch európskych krajinách a je najväčším magazínom o NHL. Zmienky o nás na rôznych slovenských weboch sa už nedajú ani zrátať (úsmev).

Začali sme hokejom, ale druhú časť nášho rozhovoru by som rada venovala súčasnej ukrajinskej situácii. Nie je to náhoda, pretože si redaktorom denníka Nový Čas a bol si vyslaný na Krym, aby si sprostredkúval najnovšie informácie. Prečo práve ty, ako dlho to trvalo a s kým si ešte išiel?

V redakcii sme premýšľali ešte skôr o tom, že by niekto šiel sledovať nepokoje do Kyjeva, ale akosi sa nám to nepodarilo. Keď prišla príležitosť ísť na Krym, hneď sme sa jej chopili. Ja som tam chcel ísť, pretože je lepšie urobiť si názor o veci priamo na mieste. Bol som tam s našim fotografom. Jeden deň sme sa o tom v práci bavili, druhý deň sa cesta potvrdila a hneď o polnoci sme leteli.

Čo si si myslel potom, ako si dorazil na Krym? Ako sa toto miesto javí v tvojich očiach?

Pomyslel som si, že sa tam vôbec nič nedeje. To bolo všetko. Videli sme vonku nejakých ľudí i domobranu. Keď sme sa však dostali do konkrétnych miest, bolo to horšie a horšie. Domobranci boli agresívnejší, niektorí dokonca napadli novinárov, ako som počul. Raz za čas sa objavovali i ruskí neoznačení vojaci. Ich infraštruktúra bola strašná, majú zlé cesty... Sú tam ľudia, ktorí žiadajú, aby bol druhý Sovietsky Zväz a veria tomu. Zo dňa na deň to bolo šialenejšie.

Ako tam ľudia žijú? Čo vidí obyčajný návštevník? Nie očami novinára...

Je to rozložené asi tak ako na Slovensku – paneláky, budovy... Ale všetko je tu vo veľmi zlom stave, sivé, rozpadávajúce sa, deravé. Nevidel som tam žiadne veľké obchodné centrum. V obyčajnom živote pracujúcich ľudí som nepostrehol nič zvláštne. Ukrajinci sa boja, čo bude, sami nevedia, či budú musieť ujsť. Nevidel som rozdiel ani medzi mladými ľuďmi, boli slušne a moderne oblečení, chodili do práce, do školy. Bolo to ale v centre mesta, keď sme šli ďalej, už to vyzeralo horšie. Všade veľká chudoba a ja to vidím ako krajinu bez budúcnosti. Okamžite by som odtiaľ odišiel preč. Jednoducho nie je možné, aby sa sem začali vlievať peniaze a došlo k nejakým rekonštrukciám.

S kým si najčastejšie komunikoval a od koho si dostával vyjadrenia pre svoju prácu?

Bežní ľudia na uliciach, na demonštráciách. Rusi tvrdili, že domobranci sú tam preto, aby zabránili provokáciám, že Rusko je pre nich to najlepšie, že veď aj nám už pomohlo v roku 1968... Naschvál prekrúcali fakty, stále klamali aj o ruských vojakoch, že tam nie sú. Pritom vojaci stáli rovno pred nami. Boli to obyčajní ľudia, ktorí si myslia, že pripojenie k Rusku im pomôže dostať sa zo situácie, v ktorej sú teraz. Domobranci hovorili to isté, čo i ľudia a bránili nám fotografovať ruských vojakov, ktorí stáli za nimi. Ukrajinci sa zasa vyjadrovali, že sa nechcú odtrhnúť, že sa cítia byť Ukrajincami a boli medzi nimi i Rusi, ktorí to cítia rovnako.

Doľahol na teba i strach?

Poslednú noc áno. Vtedy sme sa dozvedeli, že bola napadnutá ruská základňa, kde sme boli deň predtým. Došlo k výstrelom do vzduchu a k nejakým dopravným kolíziám a zbili tam prvých novinárov. Uvažovali sme o tom, že sa vrátime späť na miesto, ale bolo už dosť neskoro, bola hmla a vedeli sme, že prestali do areálu púšťať novinárov. Poslednú noc sme sa snažili byť blízko pri letisku, tak sme museli zobrať čokoľvek. Na hoteli bolo všetko pekné, ľudia slušní, ale boli tu ubytovaní aj Rusi aj Ukrajinci a človek potom nevie, čo si má myslieť a má zmiešané pocity.

Ako sa teda táto situácia dá riešiť? Pre mňa je absolútne nepredstaviteľné, aby napríklad na Slovensku začala vojna...

Ťažko povedať. Nikto nemá právo rozbiť štát... Vidno ale, že nikomu na tom nezáleží. Všetkým je jedno, keď hovorí niečo Obama, aj tak sa nič nedeje a dopadne to tak, že Krym bude súčasťou Ruska (čo vlastne už aj je) a nikto s tým nič neurobí. Onedlho sa zabudne na to, že aj niečo bolo.

Snívaš? Alebo si realista? Čo pre teba znamená cieľavedomosť?

Dnešná doba a životný štýl dostávajú veľa ľudí pod neskutočný tlak, keď si prestávajú uvedomovať reálne hodnoty a zabúdajú na to, čo je skutočne v živote dôležité. Každý sa pomaly hrnie len a len za umelo vytvorenými úspechmi a métami. Keď potom o pár rokov zostarnú, pochopia, že ich snaha bola na nič a že život je o úplne niečom inom. Mne sa splnili moje sny nielen vďaka tomu, že som si ich chcel úprimne splniť, ale aj vďaka šťastí a ľuďom, ktorých som stretol a blízkym, ktorí ma podporovali. Možno by som mohol zájsť vo všetkom ešte ďalej, snívať ešte ďalej, makať nepretržite ako v minulosti, ale povedal som si, že čo má byť, to bude. Netreba sa nechať stiahnuť do víru súčasného sveta šialeného tempa a cieľov, ale žiť pre iných, lebo oni tu budú pre vás stále. Na nejaký úspech z roka 2009 si o pár rokov ani nespomeniete. Takže ľudia, ktorí si chcú plniť sny by mali premýšľať a konať triezvo, na nič netlačiť, byť trpezliví a užívať si život, aký žijú aj zatiaľ bez naplnenia svojich snov. Takže sa považujem za realistu (bohužiaľ).

http://www.invasion.eurolanche.com/

http://www.eurolanche.com/

Silvia Škanderová

Silvia Škanderová

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu