reklama

Žijem na dlh

Život DJa je na prvý pohľad niečo ako jazda na horskej dráhe – neustály kolotoč zábavy a diskoték. Ak však nazrieme hlbšie, zistíme, že profesionálny DJ je človek, ktorý svoju záľubu vyzdvihol na ten najvyšší piedestál . V praxi to znamená, že tejto činnosti obetoval veľmi veľa a nikdy ho to neomrzí. Pretože DJ sa s muzikou v srdci už narodí a postupne tento stav len vylepšuje. O tom, ako vyzerá život „naruby“ vie aj Trnavčan DJ Stanley, ktorý hraním vyjadruje to, čo cíti. Lebo bez hudby by pre neho svet prestal existovať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
S priateľkou
S priateľkou 

S priateľkou

Byť DJ-om je pre teba najväčším životným víťazstvom. Prvé kroky však určite neboli ružové a mňa by zaujímalo, čo všetko si musel preskákať a obetovať, aby si sa dostal tam, kde si dnes.

Úplné začiatky boli asi v pätnástich rokoch. Ako tínedžeri sme chodievali s chalanmi na diskotéky a každý z nás tam mal iné ciele. Niekto chcel naháňať dievčatá, niekto sa chcel opiť a ja som počúval, čo sa hrá, kto to robí a ako to robí. Keď sme sa vracali z diskotéky, rozprávali sme si dojmy a väčšina chlapcov hovorila vety typu – dnes bolo fajn, lebo tam bola tá a tá baba alebo dnes som sa super opil. Ja som naopak rozprával o tom, či bol alebo nebol dobrý DJ. Preto, namiesto toho, aby som si s kamarátmi kupoval fľaše alkoholu, začal som si šetriť na prvé cédečká. Cez brata som sa zoznámil s nejakými DJmi a tí ma zasvätili do svojich tajomstiev. Kúpil som si prvé prehrávače a v osemnástich som hral na prvej diskotéke asi pre päťdesiat ľudí. Odvtedy aktívne hrávam a neskôr ma zobrali do agentúry pre DJov. Začiatky boli ťažké, nie je to o tom, že si len poviem a zrazu budem DJ.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kúpiť si prehrávač v osemnástich asi nie je finančne jednoduché. Musel ti ešte niekto pomáhať?

Ako mladý chalan som si musel odoprieť veľa normálnych vecí. Napríklad uvediem klasické dve, tri letá, kedy moji kamaráti chodievali na kúpaliská, na diskotéky a ja som zasa chodil po stavbách a rôznych brigádach, aby som si zarobil na prvé prehrávače a na prvý mixpult. Takže ja som si ako tínedžer letá vôbec neužíval. Šetril som každú korunu. Na prehrávače mi požičali rodičia, ktorí mi normálne napísali zmluvu s tým, že ak nebudem splácať a ak nebudem chodiť na brigády, tak mi ich zoberú. Veľa vecí išlo bokom a musel som makať. Ja hovorím, že človek sa musí narodiť ako DJ. Nemôžeš si jednoducho povedať, že vidím na diskotéke chalana, ktorý hrá a ja by som to chcel robiť tiež. Nikdy som to tak nebral. Rozdeľujem DJov do troch skupín. Prví sú DJi, ktorí to robia kvôli peniazom. Kúpia si najzákladnejšiu techniku, neinvestujú do cédečiek, do hudby... Nie je to dobré, ale aj to je cesta. Do druhej skupiny patria tí, ktorí chcú byť zviditeľnení pred ženami alebo celkovo, aby si mohli povedať – áno, volám sa DJ ten a ten. A posledná je tretia cesta, kedy to DJ robí kvôli tomu, že ho to baví a keď ide na diskotéku, chce tam niečo nechať zo seba a zabaviť ľudí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ja ako laik si vôbec neviem predstaviť, kde by som takéto vybavenie a techniku mohla zohnať...

Moje začiatky boli ťažšie, ale bola dobrá doba a ľudia sa chodili baviť. Dnešní začiatočníci majú zasa finančnú výhodu. Keď som si chcel kúpiť prvé prehrávače, bolo veľmi ťažké sa k nim dostať. Musel som ísť do Rakúska a kúpiť ich cez rôznych ďalších obchodníkov. Dnes človek klikne na internete, nájde si mixpult, objedná ho a ešte mu ho aj donesú zabalený domov. V súčasnosti je však oveľa náročnejšie presadiť sa v podnikoch, keďže je široká ponuka.

Spomínal si agentúru pre DJ-ov. Ako si sa do nej dostal? Neviem si celkom dobre predstaviť, ako to v tomto svete funguje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvá agentúra, v ktorej som začal pôsobiť, funguje na princípe, že majiteľ má desať DJov, ktorí hrajú pod jeho značkou. Rovnako to vyzerá i v zahraničí. Majiteľ diskotéky zavolá majiteľovi agentúry a povie mu, o ktorého DJa má záujem. Veľkou výhodou agentúry je, že sa o DJa stará ako o jednotlivca. Nevýhoda je tá, že človek je obmedzený, nemôže vytŕčať z radu a mal by byť iba sivým priemerom. Toto sa stalo aj mne. Preto som po piatich rokoch odišiel. Dostal som sa do štádia, keď ma začala agentúra brzdiť. Rozhodol som sa ísť vlastnou cestou, na vlastné triko...

Bol si na túto novú cestu sám? Alebo sa k tebe pridali ešte aj iní DJi?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Našli sa i iní chlapci, s ktorými som odišiel a založili sme si vlastnú značku „módny zvuk – fashion sound“. Dali sme jej náš osobitný šmrnc a pod touto značkou fungujeme do dnešného dňa. Má to pre nás zmysel - je to o mladých chalanoch, ktorí vedia, čo sa na diskotékach hráva.

Ty ako DJ robíš sety. Skús mi vysvetliť, čo to vlastne je.

Kedysi som mal sen stať sa DJom. Postupne som mal ďalšie ciele a snažil som sa splniť si ich. Môj ďalší sen bol uživiť sa touto činnosťou, čo je v dnešnej dobe dosť problém. Splnilo sa mi to a dokážem sa uživiť s komerciou, lebo ju chce širšie publikum. Ja osobne mám však veľmi rád house. Na komerčnej diskotéke si môžeš zahrať to, čo máš rád, ale nie celú noc. Musíš sa prispôsobiť tomu, čo máš pred očami a akí ľudia sú na parkete. So setmi si kompenzujem to, že nie som každý večer svojím pánom, čo sa týka hudba. V setoch vyjadrujem to, čo mám rád a dávam ich ľuďom, aby vedeli, že aj takáto muzika existuje. Veľakrát sa mi stalo, že ľudia si ich vypočuli a prijali aj tento žáner. Napríklad mám kamarátku, ktorá celý život počúvala punk a rock a začala chodiť na moje párty. Doberala si ma, že čo je to ten house – iba tuc tuc tuc... Raz si však house vypočula a povedala, že to má hlavu a pätu. Odvtedy sa z punkerky stala párty žena, našla sa v tom a baví ju to. Sety nerobím preto, aby ich ľudia počúvali. Chcem ich robiť preto, aby som niečo zanechal. Je to rovnaké, ako keď básnik napíše báseň, ktorá je na prvý pohľad nezrozumiteľná, ale vo vnútri je niečo ukryté. Niekedy začínam pomalými skladbami, neskôr ich vygradujem a potom sa to končí. Má to úvod, jadro i záver.

Ako sa k tvojim setom dostanú tvoji poslucháči?

Mám fanpage na sociálnych sieťach, kde pridávam svoje sety. Robím si cédečká, ktoré dávam ľuďom napríklad aj na diskotéke. Ak ma tam niekto so záujmom osloví a pýta sa ma na moju prácu, jednoducho mu odporúčam ísť na moju stránku a tam si vie nájsť úplne všetko.

Sú miesta, kde môžeš hrať len svoj obľúbený house?

Cez víkendy hrám vyslovene pre komerčné publikum. Avšak každú stredu hrám house v jednom podniku v Trnave a to je to, čo ma naozaj baví. Začíname tu s niečím celkom novým. Človek príde na kávu a počúva hudbu, ktorú má rád. Zároveň vidí na DJa, vidí, čo robí s rukami, môže sa ho čokoľvek opýtať. Chodievajú sem i ostatní DJi, pijú drinky a rozprávajú sa o muzike. A to je cieľ, lebo v dnešnej dobe sa DJi dosť hanbia hovoriť o hudbe. Tu je to iné, s chalanmi sa rozprávame o všetkom, čo je nové, aké trendy prichádzajú atď.

S akými reakciami na svoju prácu sa stretávaš za DJským pultom? Prichádzajú za tebou ľudia? Chvália ťa?

Ľudia chodia počas celého večera. Sto ľudí, sto chutí. Chodia si pýtať hudbu, ktorú by chceli zahrať a mojou úlohou je nejako to korigovať. Musím zabaviť ľudí a chcem im vyhovieť. Nie je to o tom, že ja som DJ a chcem si tým niečo dokazovať. Sú pozitívne reakcie, ale aj negatívne reakcie typu – si zlý DJ - a keby som mal za každú takúto vetu dostať 10 centov, tak dnes som milionárom (úsmev). Nedá sa vyhovieť všetkým a ľudia sú všelijakí, najmä ak úraduje alkohol.

Byť DJom je pre teba práca na plný úväzok a nerobíš nič iné. Dá sa táto práca zosúladiť s normálnym životom, keď pracuješ iba v noci?

Ja nemám normálny život. Som celý pretočený, celý ako ma tu vidíš (úsmev). Laik si zrejme povie, že DJ si v piatok večer zoberie cédečká a v nedeľu ráno ich hodí niekam pod posteľ. Je to ale veľká hlúposť, lebo ľudia nevidia, čo všetko robím počas týždňa. Musím stále sledovať muziku, musím byť aktuálny. Ak vyjde nová pesnička, musím si ju vypočuť a zakúpiť. Veľakrát sa stalo, že som si zakúpil novú pesničku na internete za tri doláre a zahral som ju možno raz. Ide o môj úsudok a o to, či sa hudba zapáči publiku. Cez víkendy mám pretočený režim, cez deň spím, v noci som hore. Za tie roky sa to na mne odzrkadlilo i počas týždňa. Vtedy skôr ako o tretej, o štvrtej ráno nezaspím. Zobudím sa potom o trinástej hodine. V týždni hrám pravidelne v stredu, potom piatky a soboty a pomedzi to sú ešte pondelky alebo utorky, kedy hrávam pre študentov. Záleží od dopytu.

Myslím si, že čitateľov najviac zaujíma to, či sa s tvojím pretočeným režimom vyrovnali rodičia, priatelia, priateľka... Dá sa vôbec mať pri tomto zamestnaní vážny vzťah?

Pri tejto práci máš veľa známych, ale len málo priateľov. Treba si budovať známosti, ktoré ti neskôr môžu pomôcť, ale nemôžeš ich zneužívať. Zásadná vec je partnerský vzťah. Robím s ľuďmi, spoznávam stále nové tváre a moja partnerka to dokázala prijať. Najdôležitejšia je medzi nami dôvera, ktorú si myslím, že máme. Za úspešným DJom musí byť aj úspešná žena. Je to zlaté pravidlo, ktoré každý pozná. Rodičia ma podporovali od začiatku, boli veľmi chápaví a videli, že si idem tvrdo za cieľom. S kamarátmi je to horšie, keď s nimi vyrastám a mám ich dlhé roky po boku a zrazu príde vek, kedy oni začnú normálne pracovať a majú voľno len cez víkendy. A ja ako DJ som odcestovaný preč...Je to smutné, lebo si na nich nemôžem nájsť chvíľu. Cez týždeň je to iba rýchle prehodenie slov a nie je čas na dlhé rozhovory, aj keď ich mám rád a chcem s nimi tráviť čas.

Ako DJ máš pred sebou množstvo mladých krásnych žien, ktoré môžu byť pre muža veľkým lákadlom...

Ako som spomínal už predtým, sú tri druhy DJov a ja sám musím vedieť, prečo to robím. Niekto chce ohurovať baby. Ja keď hrám, mám svoj autistický svet. Vidím iba prehrávače, mixpult, dav ľudí a ostatné ma nezaujíma. Je to ako v iných zamestnaniach. Nemôžeme čakať od chlapa, čo robí vo fabrike za pásom, že vonku sa bude správať rovnako ako pri práci. Som jednoducho v práci a venujem sa jej. Sú DJi, ktorí majú ženy radi, niektorí viacej, niektorí menej. Na každého však príde určitý vek, kedy si povie, že niečo som si zažil a už mi to nie je treba.

Čo by si robil, keby si nebol DJom?

Už som sa nad tým zamýšľal viackrát, ale nič ma nenapadlo. Keby neexistovala hudba, bol by som tu zbytočný. Neviem, či by som v živote našiel nejakú inú náplň. Nebavil by ma stereotypný kolobeh, že mám ísť na osem hodín do práce, potom prísť domov, pozrieť si futbal a ísť spať. Možno príde situácia, že budem nútený premýšľať, čo ďalej. Starší kolegovia tvrdia, že ak do tridsiatky nedostane DJ infarkt, tak je na tom ešte dobre. Žiješ skrátka na dlh. Všetko sa ti raz vráti. To, že cez deň spíš, v noci si hore, ráno cestuješ, stravuješ sa pochybnými bagetami z pumpy... Po tridsiatke sa zhoršuje sluch. Možno však budem mať ešte v šesťdesiatke dobré uši a budem ako dedko hrávať na diskotékach.

Klasická otázka na záver. Prečo si treba plniť sny? Čo odporúčaš tým, ktorí majú víziu, ale nemajú odvahu?

Treba sa vydať cestou, ktorou chceš ísť a nepozerať sa na jej koniec. Baví ma hudba a hranie, ale keby som sa už na začiatku pýtal, čo bude na konci, bolo by to zlé. Načo riešiť to, či budem mať veľa peňazí alebo čo sa stane. To nie je správna cesta. Človek si musí veriť a ísť za tým. Sú rôzne negatívne veci, ktoré nás po ceste sprevádzajú. To nás však posúva dopredu.

Fotografiu do rubriky Kultúra poskytol Michal Petrík. Ďakujem!

Silvia Škanderová

Silvia Škanderová

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu